Keď som ako 14 – 15 ročný chalan začínal hrať na gitare, niektorý zo starších kámošov mi dal radu: ´Cvič s metronómom! ´
Tak som jeho radu počúvol a metronóm som si kúpil. Asi 2 – 3 krát som si ho zapol, ale ´liezol mi na nervy ´ a prestal som ho používať.
Až po 3 rokoch prišiel zaujímavý ´moment ´. Mali sme školskú kapelu s ktorou sme hrali rôzne prebraté pesničky: Madonnu, Supertramp, Shakatak atd.
Keď sme tých piesní mali okolo 20, tak sme sa hrdo odhodlali, že chceme hrať verejne.
Oslovili sme majiteľa jedného miestneho klubu. Ten nám povedal, že potrebuje počuť našu nahrávku, aby si vytvoril približne obraz o našom hraní, to znamená: čo hráme, ako to hráme a aký je ´zvuk ´ našej kapely.
Oops. Čo teraz? Rozhodli sme sa, že si zaplatíme štúdio a jednoducho mu zo 2 – 3 piesne nahráme, veď určite to pre nás predsa nebude žiaden problém…
Asi o dva týždne sme prišli do zarezervovaného štúdia, kde už s úsmevom na nás čakali dvaja zvukári. Prvé sa mali nahrať bicie. Zvukár najprv odhadol tempo našej prvej pripravenej pesničky a bubenníkovi dal slúchadlá, do ktorých mu pustil metronóm v danom tempe. Nebola to žiadna virtuózna záležitosť : Wham – Last christmas.
Bubenník to asi po hodinovom trápení vzdal, pretože nevedel hrať s metronómom najjednoduchší rytmus. Potom som to skúsil ja na gitare, kde ani ja – ako inak – som ten úplne jednoduchý rytmus nevedel zahrať. Vždy cca po 4 taktoch som vypadol, hral niektorý z úderov nepresne … proste hrôza. Basgitarista po mne rovno povedal, aby sme to nechali celé tak, pretože on to tiež nedá. Saxofonista, klávesista a speváčka v kútiku duše tajne dúfali, aby na nich nezvýšil čas….
Takže tie dve aj pol hodiny sme zvukárom ´pekne ´ vyplatili a so ´zvesenými ´ ušami sme odišli domov. Žiadna nahrávka sa nekonala. A ani koncert….
Od toho dňa som svojmu metronómu dal meno a stal sa z neho môj nejlepší kamarát s ktorým som denne hrával. Predstavoval som si, že je to živý človek – bubenník.
Odvtedy sa moje problémy s rytmom začali naprávať až kým úplne nevymizli.